Ľudové piesne sú pevnou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Dodnes si udržali svoju dôležitosť vo vidieckom prostredí, kde znejú pri každej významnejšej spoločenskej udalosti, ako aj pri každodenných činnostiach. Niekto ich rád počúva v pódiovom predvedení na folklórnych slávnostiach. Mnohí hudobníci odmalička hrávajú v súboroch ľudovej hudby, kde sa im postupne dostáva do krvi ohnivý temperament rezkých čardášov a poliek, elegantná tanečnosť ľudových valčíkov, či clivosť a rozjímavosť ľúbostných piesní a trávnic. Ľudové piesne sú ideovo zakotvené v prírode, oslavujú statočnosť, mravnosť, zaľúbenosť, zmysel pre zábavu, ľudový žart, tanec a veselosť. Na druhej strane odsudzujú nečestnosť, chamtivosť, honbu za peniazmi a falošnosť.
Slovenskí skladatelia často čerpajú inšpiráciu v ľudových motívoch, čo je nielen dôkazom o zakorenení slovenskej kultúry vo folklóre, ale aj o atraktívnosti jeho využitia ako archetypu pri komponovaní artificiálnej hudby. Ľudová hudba predstavuje nevyčerpateľné žriedlo invencie (melodickej, rytmickej, harmonickej či tematickej), ktorú skladatelia využívajú nielen na spestrenie svojej tvorby, ale ktorá sa mnohokrát stáva aj určujúcim faktorom pri kryštalizácii ich hudobnej reči. Rozhodli sme sa vytvoriť nahrávku takýchto klenotov slovenskej hudby.
Eugen Suchoň (1908 – 1993), ktorého 110. výročie narodenia si pripomíname v roku 2018, je právom považovaný za jednu z kľúčových osobností vývoja slovenskej hudby 20. storočia. Jeho tvorbou sa nesie ľudová pieseň ako tvorivá niť a zdroj inšpirácie. Používa ju v dvoch rovinách – ako pravzor modálneho myslenia, ktoré je prítomné vo väčšine jeho diel, a ako citáciu konkrétnej piesne (napr. začlenenie piesne Páslo dievča pávy do opery Krútňava), či jej štylizáciu. Obrázky zo Slovenska vznikli v rokoch 1954 – 1956 ako súbor 6 cyklov inštruktívnych skladieb pre klavír, z ktorých niektoré neskôr autor prepracoval pre rôzne obsadenia, sláčikové kvarteto nevynímajúc. Sú to nádherné úpravy slovenských ľudových piesní, ktoré sú dokladom o autorovom zakotvení v národných intonáciách. Cyklus piesní Keď sa vlci zišli pre detský zbor a/alebo sláčikové kvarteto je svieže dielo oslavujúce čaro slovenskej prírody. Radostnú náladu titulnej skladby Keď sa vlci zišli vystriedajú zádumčivé piesne Hlboký jarčok a Žiaľ, cyklus ukončí hravá rýmovačka Husičky popolavé. Ľudové divertimento Preletel sokol je ďalším štvorčasťovým cyklom, ktorý autor upravil pre sláčikový súbor (s kontrabasom) alebo sláčikové kvarteto. Clivú pieseň Škoda ťa, šuhajko, vystriedajú temperamentní Muzikanti s gajdošom s ostinátnym sprievodom imitujúcim gajdy. Radosť je prerušená v nádhernej zádumčivej balade Preletel sokol, aby sa na záver vrátila a vyvrcholila v piesni Poď Anička, poďže za mňa.
Ilja Zeljenka (1932 – 2007) bol popredným slovenským skladateľom 20. storočia, ktorý okrem iného napísal 14 sláčikových kvartet. Jeho kompozičná cesta sa začala v päťdesiatych rokoch, a to na poli avantgardy a experimentovania. Jeho tvorba viedla od improvizácie a svojskej techniky hry na klavíri po vlastné objavovanie princípov melódie, harmónie a rytmu. Sedemdesiate roky boli pre Zeljenku ťažkým obdobím, keďže došlo k zákazu verejného predvádzania jeho diel. Nastala premena jeho hudobnej reči, viac sa uprel na modalitu, melódiu a vnútorné posolstvo skladieb. Zapojil sa do súťaže Prix de musique folklorique de Radio Bratislava v oblasti spracovania ľudových piesní, a to so skladbou Musica slovaca (1974) skomponovanou na ľudové motívy z Čičmian a Dolného Vadičova. Je paradoxné, že práve táto skladba, ktorú skladateľ nepovažoval za svoj opus magnum, sa stala jednou z najhranejších i za hranicami vtedajšieho Československa. Bolo to predovšetkým zásluhou interpretov, ktorým bola pôvodne dedikovaná – Slovenský komorný orchester pod vedením Bohdana Warchala. Členovia Trávničkovho kvarteta si od autora vyžiadali úpravu pre sláčikové kvarteto, ktorej nahrávka sa nachádza na tomto CD. Autor skladbu upravil aj pre iné zoskupenia, napr. klavírne trio, štvorručný klavír, husle a klavír, či 4 violončelá.
Ján Levoslav Bella (1843 – 1936) sa narodil v Liptovskom Sv. Mikuláši a pôvodne bol katolíckym kňazom. V roku 1869 sa definitívne rozhodol pre kariéru hudobníka vďaka stretnutiu s husľovým virtuózom Ede Reményim. Jeho hudobná tvorba tvorí jeden z pilierov slovenskej hudobnej kultúry 19. storočia, ktorý je nutné ustavične oprašovať a poukazovať na jeho neoceniteľnú hodnotu v kultúrnom dedičstve Slovenska. Bella zložil 6 kompozícií pre sláčikové kvarteto. Sláčikové kvarteto e mol „V uhorskom štýle“ (1896) patrí k vrcholom jeho tvorby. Uhorský štýl priniesol do hudby 19. storočia vytúžený nový idióm rozširujúci paletu hudobného jazyka klasicizmu. Ponúkol alternatívne riešenia, rubatovú melodiku, nový typ tanečnosti, vystupňovanie inštrumentálnej virtuozity. K jeho zdrojom pritom patril maďarský, rómsky a slovenský folklór, ktoré boli z odstupu navzájom zameniteľné. Tretia časť kvarteta – Intermezzo alla zingara – patrí k typickým ukážkam uhorského štýlu. Ocitáme sa tu na dedinskej veselici, kde nám do tanca hrá ľudová kapela. Bellovo kompozičné majstrovstvo spočíva v bezprostrednom radení jednotlivých úsekov za sebou vo forme ronda. Nokturno vzniklo v roku 1930, keď mal Bella 87 rokov, a predstavuje jednu z jeho posledných skladieb vôbec. Vzdáva hold pamiatke našich otcov (1. Pamiatka minulosti), rozjíma nad históriou (2. Melanchólia) a na záver parafrázuje ľudové melódie Pásli ovce valasi, Po nábreží koník beží a Dobrú noc, má milá, ktoré tvoria podstatu národa (3. Veselosť, národná „Po nábreží“ a „Dobrú noc!“).
Alexander Albrecht (1885 – 1958) patril k štvorici Bratislavčanov (Schmidt, Dohnányi, Bartók, Albrecht), ktorí sa na prelome 19. a 20. storočia rozhodli zasvätiť svoj život kompozícii. Po hudobných štúdiách v Budapešti a vo Viedni sa vrátil do Bratislavy, kde bol spočiatku organistom Dómu sv. Martina, od roku 1921 pôsobil ako dirigent a riaditeľ Cirkevno-hudobného spolku pri Dóme sv. Martina a riaditeľ Mestskej hudobnej školy. Albrechtova generačná príslušnosť k priekopníkom Novej hudby i obdiv k objavom prírodných vied ho priviedli k hľadaniu nových umeleckých ciest. Stal sa priekopníkom hudobnej moderny v domácom konzervatívnom prostredí. Dobrým priateľom a prvým učiteľom Alexandra Albrechta bol Béla Bartók, ktorý si našiel cestu k Novej hudbe práve cez folklór. U Albrechta však túto tendenciu možno pozorovať až po Bartókovej smrti v roku 1945. V roku 1948 napísal cyklus piesní Tri slovenské ľudové piesne pre miešaný zbor. Prvá pieseň tohto cyklu, A ty dievča, luteránča, pochádzajúca zo Slovenských spevov, sa stala tematickou základňou jeho Scherza pre sláčikový orchester, ktoré malo aj verziu pre sláčikové kvarteto (1949). Ide o elementárnu veľkú trojdielnu formu da capo s tempovo kontrastnými dielmi (rýchly – pomalý – rýchly). Hudobný jazyk sa vyznačuje zjednodušením oproti predošlému obdobiu, ktoré možno charakterizovať vykročením k výraznému schromatizovaniu tonality.
Alexander Moyzes (1906 – 1984) patrí spolu s Eugenom Suchoňom a Jánom Cikkerom k trom zakladateľským osobnostiam modernej slovenskej hudobnej kultúry. Počas štúdií v Majstrovskej škole pražského konzervatória bol ovplyvnený neskorým romantizmom a impresionisticky orientovanou českou modernou Vítězslava Nováka. Po experimentovaní s výdobytkami Parížskej šestky, I. Stravinského, či jazzu si našiel svoj originálny hudobný jazyk. Značne schromatizovaný tónový materiál obohacoval o elementy slovenskej ľudovej hudby, k čomu ho nasmeroval už V. Novák. Moyzesov hudobný štýl sa prejavoval počas celého tvorivého života najmä v symfonickej tvorbe (12 symfónií) a v komornej hudbe (4 sláčikové kvartetá). Jeho pôsobenie v oblasti folklóru možno dokumentovať upravovaním ľudových piesní a tvorbou vlastných diel najmä pre SĽUK a Lúčnicu, ako aj komponovaním orchestrálnych suít s folklórnou inšpiráciou. Štyria hudci, op. 57 (1961) je cyklus 12 prednesových skladieb pôvodne určených pre štúdium hry v sláčikovom kvartete. Kompozícia však svojím hudobným obsahom presahuje inštruktívny zámer a udomácnila sa na koncertných pódiách. Autor tu prezentuje znalosť autentických regionálnych štýlov tradičnej slovenskej ľudovej hudby (napr. 10. Karička). Niektoré časti vznikli ako novo komponované (1. Úvodom, 3. Melódia, 4. Hry), iné sú zas transkripciou kompozícií pre folklórne súbory. Cyklus má svoju vnútornú dramaturgiu, ktorá je založená na tempovo-charakterových kontrastoch jednotlivých častí. Graduje k záverečnému východoslovenskému Treščaku, ktorý sa pôvodne objavil v úspešnom choreografickom obraze Jarná voda.
autor textu: Juraj Tomka
Eugen Suchoň (1908 – 1993): Keď sa vlci zišli
1. 1. Keď sa vlci zišli
2. 2. Hlboký jarčok
3. 3. Žiaľ
4. 4. Husičky popolavé
Eugen Suchoň (1908 – 1993): Preletel sokol
5. 1. Škoda ťa, šuhajko
6. 2. Muzikanti s gajdošom
7. 3. Preletel sokol
8. 4. Poď, Anička, poďže za mňa
9. Ilja Zeljenka (1932 – 2007): Musica slovaca
Ján Levoslav Bella (1843 – 1936): Nokturno pre sláčikové kvarteto
10. 1. Pamiatka minulosti
11. 2. Melanchólia
12. 3. Veselosť, národná „Po nábreží“ a „Dobrú noc!“
Ján Levoslav Bella (1843 – 1936): Sláčikové kvarteto e mol „V uhorskom štýle“
13. 3. Intermezzo alla zingara
14. Alexander Albrecht (1885 – 1958): Scherzo pre sláčikové kvarteto
Alexander Moyzes (1906 – 1984): Štyria hudci, op. 57
15. 1. Úvodom
16. 2. Prekáračky
17. 3. Melódia
18. 4. Hry
19. 5. Omilienci chodia
20. 6. Červené jabĺčko
21. 7. Žatevná
22. 8. Valaské rondo
23. 9. Pred muzikou – 10. Karička
24. 11. Intermezzo
25. 12. Treščak
